Čas realizmu

Autor: Martin Kolenič | 21.10.2014 o 22:01 | Karma článku: 6,16 | Prečítané:  842x

Mnohí predpovedali: veď ty raz precitneš. Zhodíš tie ružové okuliare a uvidíš, čo za bandu to v tej cirkvi máte. Nuž, stalo sa, ale na balenie kufrov to aj tak nevyzerá.

Sklamanie, ktoré prišlo, keď som sa za posledný rok a pol stretol s exemplárnymi prípadmi svinstva v rámci mojej Cirkvi, naozaj dosť bolelo. V jednom prípade to znamenalo koniec slušnej hudby prvom chráme diecézy, v ďalšom koniec perspektívnych projektov v jednej z cirkevných škôl. Všetko sa to spája s nepoctivo vynúteným odchodom schopných hudobníkov a/alebo manažérov. Škoda, boli totiž na osoh nám všetkým.

Tie prípady mali mnoho spoločného, no najmä toto: bolo v nich nechutne cítiť ľudskú malosť a komplexy. Nestratil som síce zo zreteľa svoj hlbší dôvod existencie v rámci Cirkvi, no otriaslo to mojou vierou v ľudí. Ešte aj v jednej farskej komunite, kde som vypomáhal, došlo medzi nami k nepríjemnému stretu. Príhodne som to vnímal ako ďalšiu dýku do chrbta. A hoci bol dôvod cítiť krivdu, napokon som zistil, že v prípade mojej komunity neúradovala malosť, ale nezrelosť: taká istá, akou občas trpím aj ja.

V istých (pozor, nie všetkých) kruhoch kléru to s charakterom vyzerá biedne. Ten biedny charakter však preniká hádam všetky časti mojej Cirkvi a pôsobí na úkor tých rozumnejších, ktorí zostávajú ticho. A ten pohľad bolí. Nedá sa však nič robiť, koniec koncov - čo chcete robiť v dvetisíc rokov starej inštitúcii? Oproti tomu sú naše malé spory smiešnou búrkou v šerbli.

Ľudské svinstvo tu vždy bolo a vždy bude, pokým je človek človekom. Nikto nie je povinný ho trpieť, preto sú dvere otvorené nielen smerom dnu, ale aj von. Napriek tomu som sa tu rozhodol zostať. Na sviňu človek natrafí aj mimo Cirkvi, a tu mám napokon pridanú hodnotu: čím viac sa presviedčam o vlastnej slabosti i slabosti ľudí vôbec, tým slabšia je moja túžba spoliehať sa na ľudí. Jej úbytok zároveň otvára priestor tomu podstatnému: túžbe spoliehať sa na Boha.

Nebalím teda kufre, naopak. Zostávam, a celkom spokojne. Skôr či neskôr by som sa bol aj tak popálil, tak som rád, že to bolo relatívne zavčasu. Vďaka tomu prišiel do môjho života po ružových okuliaroch oveľa rozumnejší čas. Čas realizmu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Američania obkľučujú Severnú Kóreu. Tentoraz nejde o bluf

Pri Kórejskom polostrove sú dve americké lietadlové lode. Ďalšie môžu čoskoro pribudnúť.

DOMOV

Policajný odborár: Útočiť na ženu od chrbta nie je normálne

Policajti by mali mať kvalitnú výbavu.

KOMENTÁRE

Ťapákovci uvažujú o lapaní kotlebovcov

Kotlebovcom vraj percentá porastú. Tak radšej seďme a buďme.


Už ste čítali?